Chvála ČÍTANIA – zábava, radosť i vášeň

V dobách dávno minulých, v čase, kedy v domácnostiach nestávala nikde žiadna televízia, video ani počítač (znie to ako rozprávka…!), a ešte dlho potom, kedy „pozoruhodnosťou“ bolo najprv rádio, potom „tranzistor“ (spomínate?), a až po ňom onen prvý, „elektrónkový zázrak“, domáca debnička s pohyblivými obrázkami – čiernobiela (a ešte neskôr farebná!) televízia, bývalo ČÍTANIE KNIŽIEK vítanou zábavou, radosťou, „koníčkom“ i vášňou mnohých…

Ľudia sa vtedy delili na tých, čo (aspoň niekedy a radi) čítali, a na tých, čo nečítali (takmer nikdy, pretože sa domnievali, že to k svojmu životu nepotrebujú). Do prvej skupiny našťastie patrila, trúfam si napísať, podstatná (od detí až po dávno – aj veľmi dávno – dospelé) časť – možno väčšina – súčasníkov. Čítanie totiž vtedy bolo celkom „in“… To až moderná súčasnosť (so všetkým, čo k nej patrí) odsunula ČÍTANIE, zdá sa, na trochu „vedľajšiu koľaj“. Je predsa množstvo iných, príťažlivejších – a toľko žiadaných, „akčnejších“ – možností, ako tráviť voľný čas… So „zrodom“ kníh v elektronickej podobe možno svitla nádej na zmenu, na návrat „späť“, na návrat (predovšetkým tých vekom mladších a najmladších …) k čítaniu…

Mám rada knižky. Keď je o nich zmienka, vôbec ma nanapadne predstaviť si ich ale v modernej ponuke posledných rokov. Myslím tým samozrejme ich elektronickú verziu. Pre mňa zostane radosť z ČÍTANIA spojená s knihou z papiera, s pevnou väzbou alebo len napríklad „brožovanou“, s vôňou jej stránok a tlače. (Mám rada nové výtlačky, ktorými ešte nikto nelistoval. Evokujú mi vôňu detstva, Vianoc, narodenín a sviatkov, ale niekedy tiež okamžitú potrebu „spestriť si“ aj úplne všedný deň alebo napríklad „odmeniť sa“ za niečo, čo sa podarilo…)

Bývala som opojení príbehmi, „výletmi“ do sveta fantázie a snov, do krajov poézie, do vzrušujúceho nevšedného sveta, ktorého som mohla byť – vo svojej predstavivosti – aspoň na chvíľu súčasťou. (Niečo z toho mi zostalo dodnes.) Rada čítam nielen kvôli tomu, čo kniha ponúka (obsah), ale aj kvôli spôsobu (forme), aký autor pre svoje oznámenie volí. Bavia ma vety a slová, ich poskladanie v celok. To, akým spôsobom sa pokúša vzbudiť vo mne záujem o napísané… Tak som pred rokmi (v čase dospievania a ranej dospelosti) pre seba „objavila“ (z vtedajších súčasníkov) ako výnimočného autora pána Miroslava Horníčka – a neskôr Michala Viewegha. (Vyjadrujú sa tak, ako sa mi páči, a oznamujú – svojimi úvahami a témami – to, čo presne a neomylne zasahuje moje emócie… A to je myslím veľmi dôležité poslanie kvalitnej literatúry, so skrytým posolstvom z najcennejších…)

Čítanie môže byť (a býva) „koníčkom“ jednoznačne pozitívnym, radostným… Pre niekoho ale, ako sa zdá, ako keby predstavovala (či už skutočný alebo predstieraný) neprijateľný „trest“… Prečo „strácať čas“ ČÍTANÍM, keď všade okolo je toľko príťažlivejších výziev, ktoré je vzrušujúce prijať? Napríklad preto, že nás čítanie nesporne hojne (a nezastupiteľne) obohacuje v rovine emócií… Dáva nielen priestor fantázii v intenciách daného príbehu (obsahu), ale môže byť aj žiaducim (pomáhajúcim) – aspoň krátkodobým, potrebné „nadýchnutie“ ponúkajúcim – „únik“ z niekedy komplikované reality. Prostriedkom k šťastnejšiemu, úspešnejšiemu aj odhodlanějšímu znovuvykročeniu na ceste, po ktorej sme sa v živote vydali…

Čítanie rozvíja nielen našu fantáziu. Tým, že núti o napísanom premýšľať, pomáha nám uchovať si (do neskorého veku) „iskru“, bystrosť, logický úsudok, nadhľad (vtip a humor), jednoznačne obohacuje našu slovnú zásobu, schopnosť vyjadrovania (jeho kvalitu, „košatosť“).

Verím tomu, že sa raz – k svojmu vlastnému dobru! – rozpomenieme na doby, kedy bolo čítanie obľúbeným „koníčkom“, v dobrom slova zmysle pohlcujúcim, fascinujím, sprevádzajúcim mnohých stále a všade – niekedy doslova „na každom kroku“. A často napríklad aj v podmienkach, sústredenému ČÍTANIU vyložene odporujúcim (občas – výnimočne – som toho nadšeným svedkom aj dnes)…

Vidím (ako by to bolo včera) pred sebou obraz spolužiačky, úplne presne všetko už vyššie popísané naplňujúce… Vo spomienke mi ožíva vzhľadom nenápadná dievča, mne sympaticky (pre niekoho možno až extrémne) horlivá čitateľka, ktorú sme bez rozčítanej knižky v ruke snáď nikdy nevideli. Čítala všetko, čo ju len trochu zaujímalo a čítala neustále. Čítala sadajúc po svojom príchode ráno do školy, pokračovala zvyčajne v čítaní aj v priebehu niektorých (mnohých) vyučovacích hodín, všetky prestávky patrili čítaniu… A netuším, či vedela, kadiaľ vedie jej cesta autobusom z domu do školy a zo školy zase domov, pár kilometrov za mesto, kde študovala strednú školu, lebo celú cestu samozrejme „prečítala“…

Mala nepredstaviteľnú „spotrebu“ kníh (väčšinou si ich požičiavala v niektorej z knižníc), čítala „klasiku“ aj súčasných autorov – českých i svetových. Získavala tak obrovský prehľad, náskok pred nami všetkými v pohľade na svet, na vzťahy, na otázky pravdy, spravodlivosti, ľudskej dôstojnosti a cti, dobra a zla… Mala (má) jednoducho „talent“ na ČÍTANIE, inteligenciu, vnímavú dušu a zahorela plameňom , ktorý ju – v pozitívnom slova zmysle – „spaľoval“… Neviem, či dnes vymenila klasické knižky za „čítačku“, ale viem určite, že s potešením a s láskou k čítaniu číta svoje obľúbené knižky ďalej…

Kiež by bola možnosť sprostredkovať tým, pre ktorých je čítanie len obťažujúcou a nudnou školskou povinnosťou (ktorú možno „rozumne“ obísť!) silu a význam ČÍTANIA… Procesu ako takého aj čítaním ako posolstvo (touto formou sdělovaného) všestranne obohacujúceho intelekt i emócie každého a všetkých – od dávno minulých čias petrolejok až po prítomnosť, v ktorej si na čítanie svietime modernou „úspornou“ žiarovkou…