Pražský hrad

Pripomenieme vám malým historickým okienkom jeho dejiny. Přemyslovské kniežatá si ako svoje sídlo vybrali ostroh nad Vltavou, kde začali budovať dnešný Pražský hrad. Ako prvý tu vládne knieža Bořivoj. Medzi rokmi 1070 – 1140 sa síce vladárske sídlo sťahuje na Vyšehrad, ale neskôr sa Pražský hrad opäť stáva reprezentačným priestorom českých panovníkov. Lenže nikto mu nevenuje patričnú starostlivosť a pri požiari roku 1303 zhorí natoľko, že už ho nemožno obývať.

Českí králi Václav II., Ján Luxemburský a Karol IV. bývajú v meste a späť na hrad presídli až roku 1483 Vladislav Jagelonský. Ten tu necháva vybudovať Vladislavskú sálu, ktorý sa s dĺžkou 62 metrov, šírkou 16 metrov a výškou 13 metrov stáva najväčšou európskou svetskou sálou vo svojej dobe. Hostí turnaje, korunovácie aj snemy.

Prezident vstupuje vchodom pre služobníctvo

Za svoje sídlo však hrad neprijmú Habsburgovci, tí sa tu zdržiavajú iba vtedy, keď im to diktujú panovníckej povinnosti. Zmení to až rakúsky cisár Rudolf II., ktorý tu strávi dobu od 16. októbra 1583 až do svojej smrti 20. januára 1612. Hľadá tu hlavne pokoj a samotu. Z ďalších českých panovníkov tú jednu zimu 1619/1620 svojho panovania sídli Fridrich V.. Svoj panovnícky dôchodok tu od roku 1848 trávi posledne korunovaný český kráľ Ferdinand V. Obývaný znovu až so založením novej československej republiky v roku 1918. Prezident Tomáš Garrigue Masaryk časť hradu obýva a pracuje tu aj jeho tím čítajúci štyroch sluhov, dvoch komorníkov, kočiša a vrátnikov, dvoch kúčiarov, päť záhradníkov, ďalej tiež dozorcu vodovodov, elektromontéra, hájnika a umývača vozov. Najhorším ponížením pre hrad sa ale stáva niekoľkohodinový pobyt nemeckého ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera, ktorý sem dorazí 15. marca 1939 o 20 hodine a strávi tu noc. Český prezident Emil Hácha za ním musí potupne prísť vchodom pre služobníctvo.

Katedrála nahradila rotundu

Už v roku 925 zahajuje kráľ Václav stavbu rotundy v miestach dnešnej katedrály sv. Víta. Má sa stať schránkou pre uloženie ostatkov v podobe časti paže svätého Víta, ktorú získal ako dar od Henricha I. Vtáčnika. Stavbu, pri ktorej kráľ mal pomáhať vlastnými rukami, dokončili v roku 935. Neskôr sem jeho nasledovníci premiestnili aj jeho pozostatky. Neskôr pribudli aj ostatky svätého Vojtecha. Postupne ale rotunda prestáva stačiť náporu veriacich a už knieža Spytihněv II. sa rozhodne vystavať na jej mieste väčšiu baziliku. V diele, ktoré započal, pokračuje Vratislav II. a dokončí ho Břetislav II. v roku 1096. V roku 1344 padne rozhodnutie Karla IV. nahradiť ju katedrálou, avšak k úplnému zbúraniu dôjde zrejme až roku 1541, kedy sa zrúti jej severnej zvonica.

Dostavba až na začiatku 20. storočia

Položenie základného kameňa nového svätostánku prebehne 21. novembra 1344. Prvého staviteľa Matyáša z Arrasu vystrieda po jeho smrti Petr Parléř. Prvú korunováciu si v novej katedrále užije 28. júla 1420 Žigmund. Prácu na katedrále prerušujú husitské vojny a rozbehnú sa až roku 1484 s príchodom Vladislava Jagelonského na hrad. Lenže tomu čoskoro dôjdu peniaze. Gotická katedrála si na svoje dokončenie počká ešte pekne dlhý čas. Stane sa tak až v 2. polovici 19. storočia vďaka založeniu Jednoty na dostavbu katedrály roku 1859. Na stavbe sa postupne podieľajú architekti Josef Mocker (1835 -1899) a Kamil Hilbert (1869 -1933). Pre verejnosť sa vysvätený chrám otvára 28. septembra 1929 na svätováclavskej milénium.